Farmou živou ocenená rodinná kozia farma na Vlčom Vrchu, v srdci Bielych Karpát predstavuje pre mnohých ideál vzťahu človeka – hospodára a krajiny. Ivana Kodajová so svojim partnerom Maxom pred rokmi objavili túto najvyššie položenú kopanicu Hornej Súče a rozhodli sa tu žiť.
Krajina im učarovala. Zvieratá začali chovať najprv pre svoju potrebu. Zhodou náhod sa ich cesty skrížili s ochranármi práve v čase, keď sa kvôli ochrane niektorých druhov motýľov začínalo s obnovou viacerých zanedbaných plôch. Práve tu je pastva kôz najideálnejším riešením. Čím viac chápali súvislosti krajiny, tým viac sa zväčšovalo ich stádo kôz. V súčasnosti tu žije takmer 70 dojných kôz, tiež cap, kozliatka, mladé aj staré kozy. Technika chovu je blízka prirodzeným potrebám zvierat. Po dlhoročnom manažmente Štátnej ochrany prírody, Správy CHKO Biele Karpaty, ktorá suplovala chýbajúcu prácu hospodárov, nadviazali na prerušenú kontinuitu tradičného obhospodarovania. Kozy z Vlčieho Vrchu sa teda pasú v chránenej krajinnej oblasti, aj na vzácnych a druhovo nesmierne bohatých bielokarpatských lúkach. Priamo prispievajú k udržiavaniu vysokej biologickej diverzity.
Ivana pasie na ploche okolo 13 ha. Tá je rozdelená na 5 pasienkov a vypásaná podľa rôznych kritérií. Pasie aj na veľmi vzácnych územiach UEV Stehlíkovské a UEV Lipníkovské. Tu sa vyskytujú ohrozené modráčiky rodu Maculinea, viazané svojim vývojom na krvavec lekársky. Práve preto sem kozy nesmú, kým krvavec kvitne a tvorí semená. Tento citlivý prístup je na prvý pohľad poznať. Pestrosť našej krajiny a jej bohatá diverzita je často viazaná práve na miesta, kde človek žije s krajinou pomalším tempom, tak ako kedysi naši predkovia. Tí formovali obraz krajiny, ktorý poznáme aj z Bielych Karpát. Kozia farma Vlčí vrch je jednou z tých, vďaka ktorým sú najvzácnejšie lúky okolo Hornej Súče plné kvetov.
Vyrába sa tu 12 druhov kozích výrobkov. Farma má svojich stálych odberateľov, každý piatok robia rozvoz smerom do Trenčína s medzizastávkou vo viacerých obciach. Lásku k zvieratám je tu bytostne cítiť. Svoje prvé kozy vyberali majitelia viac podľa “krásnych očí”, než podľa kritérií dobrej dojivosti. Preto tu majú aj kozy „s dojemným osudom, srdcervúcim pohľadom a bez rodokmeňa“. Nájdeme tu aj kozu, ktorá sa narodila predčasne a zo začiatku potrebovala od Ivany priam materskú starostlivosť. Kozy sa celé dni voľne pasú na bylinkách, tráve a kvetoch, preto ich mlieko nemá tak silnú špecifickú koziu pachuť. Pod rukami šikovných farmárov tu vznikajú lahôdky ako kozí tvaroh, zrejúce syry viacerých druhov, ale aj “kozia brandza” či “vlčina”, obdoby klasických kravských výrobkov, ale v ich zdravšej podobe.
Pre dnešných farmárov je však tento život tiež celkom náročný. Malé rodinné farmy v mnohom podliehajú podobným pravidlám ako tie veľké. Ivana má šťastie, v svojej bývalej profesii ako krajinná architektka robila vyše 15 rokov projekty, má skúsenosti s verejnými obstarávaniami a inými podobnými výzvami. Napriek tomu je administratíva spojená s farmárčením tiež niekedy pre ňu náročná. Veľmi veľkou pomocou by bola bezplatná štátna pomoc, tak ako to poznáme z viacerých iných krajín, V súčasnosti sa často stáva, že malí farmári, ktorí chcú najmä chovať zvieratá a vyrábať syr, si administratívu nevedia a nestíhajú spracovať sami a musia zo svojich dotácií nemalú časť investovať práve do odbornej pomoci. Farmárom v chránených územiach by pomohla lepšia komunikácia Štátnej ochrany prírody a PPA. Takéto zmeny v nastavení systému by uľahčili prácu a život mnohým ľuďom, ktorí tvarujú našu krajinu.
Keď začala Ivana na Vlčom vrchu vyrábať syry, doplnila si vzdelanie odborným syrárskym kurzom. Ako farmárka sa stále učí a ďalej vzdeláva. Vidí ale výhodu aj v tom, keď je farmár z iného odboru a je teda menej zaťažený mnohými klasickými zaužívanými postupmi. Tie sa roky používali, ale mnohé z nich sa v súčasnosti prehodnocujú, najmä v ekologickom poľnohospodárstve. Jednou z takýchto tém je aj odčervovanie. Na Kozom vŕšku sa neodčervuje plošne, ale individuálne podľa klinických príznakov. Zvieratá, ktoré sa na farme už narodili, sú prispôsobené lokálnym podmienkam a s parazitmi majú menší problém. Stáva sa, že dávky odčervovadiel pre kozy sa v niektorých chovoch nastavujú paušálne tak, ako u oviec. Tento postup ale nie je správny. Pri zle stanovenej dávke odčervovadla v zvierati ďalej prežívajú parazity, ktoré sú rezistentné, teda už nereagujú na žiadne bežne používané látky. Najmä pre stabilitu miestneho ekosystému sú tiež dôležité aj konkrétne látky, ktorými sa zvieratá na pastve odčervujú. Známy Ivermektín je v mliekarenských chovoch zakázaná látka, pretože zanecháva celoživotné reziduá v mlieku. Je však napriek tomu používaný, aj keď jeho vplyv na celý potravinový reťazec a pestrosť hmyzu nie je želaný.
Zaujímavosťou je aj preventívne použitie niektorých prírodných prípravkov. Na Vlčom vrchu kozám farmári pripravujú nápoj z jedlého gaštanu, aby boli odolnejšie parazitom. Dobre fungujú aj žalude dubov, či iné rastliny bohaté na triesloviny. Ak vás téma vhodného odčervovania zaujíma hlbšie, môžete sa pozrieť na záznam minuloročného seminára, ktorý Krajina živá pripravila.
Na záver by sme radi poďakovali VÚB banke za podporu programu Krajina živá.
Program Krajina živá finančne podporila VÚB banka.
